Ak chce Slovensko držať krok s Európou, potrebuje investície, a to tak zahraničné, ako aj domáce. Dve z nich už istú dobu víria politickú aj verejnú diskusiu – jednou z nich je nová spaľovňa, ktorú chce vybudovať Slovnaft, druhou baterkáreň v Šuranoch. K obom projektom sa kriticky vyjadrujú nielen environmentálne organizácie, ale aj verejnosť či samosprávy. Nie všetci však majú rovnaký motív.

V rozhovore pre TREND to naznačil aj poslanec NR SR a člen Výboru NR SR pre pôdohospodárstvo a životné prostredie Alojz Hlina, ktorý patrí k najväčším kritikom novej bratislavskej spaľovne. Priblížil, čo mu na projekte spaľovne najviac prekáža a prečo si myslí, že ani v prípade šurianskej baterkárne sa nepostupuje tak, ako by sa malo.

Čo považujete za najväčšie nedostatky v prístupe Slovenska k environmentálnej udržateľnosti v širšom kontexte snahy o prosperitu?

Za najväčšie slovenské nedostatky považujem predovšetkým byrokratickú kultúru, paralyzované rozhodovacie systémy a neschopnosť strategického vnímania. Na Slovensku vnímame kontext maximálne po koniec svojho vlastného nosa a máme nulovú víziu.

Verejnou diskusiou na Slovensku dnes hýbu okrem iného aj dva veľké projekty – nová spaľovňa odpadu v Bratislave a nová baterkáreň v Šuranoch. Čo sú podľa vás najväčšie problémy spojené s týmito projektmi?

Druhá spaľovňa v Bratislave je úplne šialený projekt – projekt ľudí, ktorí nemajú žiadnu empatiu k Bratislave. Existuje pojem spoločenská zodpovednosť firiem, no investor ju v tomto prípade nemá vôbec. Baterkáreň je z pohľadu investície v poriadku, problematická je však jej lokalizácia. Považujem za nestrategické až hlúpe umiestňovať takéto investície na najúrodnejšiu pôdu.

Ste známy kritik novej bratislavskej spaľovne. Je pre vás problémom spaľovňa ako taká, kdekoľvek by stála, alebo skôr jej lokalizácia a zabezpečenie celého systému spaľovania odpadov vrátane súvisiacich procesov?